Trápne chvíle, ktoré mávam v Japonsku

Odkedy som prišla do Japonska, podarilo sa mi dostať do niekoľkých trápnych situácií, a jednou z nich sa s vami dnes podelím. Dúfam že sa nad tým dobre zasmejete, lebo ja sa smiať nad tým budem až do smrti pravdepodobne ( okay, možno trošku preháňam, tak smiešne prípady som ešte nemala, ale keďže som nimi musela prejsť, boli to pre mňa katastrofálne trápne situácie nad ktorými sa dnes tak trošku zasmejem xD)

Teda asi prvé na čo si spomínam bola situácia ktorá sa mi stala nedávno. Musím sa priznať, že som presne ten typ človeka ktorý sa strápňuje vždy kam ide. A tým pádom ani tento spomínaný deň nebol výnimkou. Ak sa dobre pamätám, bol to piatok. V piatky mám školu vždy od 8:30 do 10:00. A teda ráno som šla do školy ako vždy. O hodinu a pól neskôr mi skončila hodina a teda som  mala celý deň pred sebou, bol piatok a začínal sa víkend. Väčšinou na víkend som mala vždy naplánovaný nejaký menší výlet v okolí Tokia. Ale nie na tento spomínaný víkend. Avšak ako som vychádzala s budovy školy, uvedomila som si, že je tak prekrásne a teplučké počasie a povedala si, že ja veru takýto pekný deň nebudem doma na izbe sedieť. Tak som začala rozmýšľať ktoré miesta som chcela navštíviť. A prispela som k záveru, že teda v Chiba prefecture som ešte nebola a rozhodla sa, že pôjdem navštíviť jedno maličké ale prekrásne mestečko ktoré sa volá Narita ( áno, tu je aj letisko Narita hehe). Tak som si začala v sebe plánovať a počítať veci, kedy ak pôjdem bude dobre, koľko mi to približne bude trvať. Trvanie cesty založené na mojich výpočtoch malo trvať približne hodinu a pól ( haha ja a moje výpočty :D). Hodina a pól neznie ani tak zle, som si povedala, a teda som sa rozhodla že sa vydám na túto cestu. 

Tu sa možno pýtate prečo sa zaoberám toľko výpočtami času kam koľko bude trvať. Ale tu vám musím povedať že slnko zapadáva v Japonsku skoro, veľmi SKORO! :D A to ešte skoršie cez zimu! Cez zimu je to nejak medzi 16-17:00, ale o piatej je už pich black, takže tak! Čo znamená, že ak chcete niečo pokukať, musíte si zaobstarať dostatočné množstvo času na to aby ste všetko stíhali pozrieť ešte kým slnko zo seba vypúšťa slnečné žiarenie (ehem, svetlo :D). 

A ako som počítala, tak som počítala, a prišla k záveru že ak pôjdem o 11tej, budem tam pred 13tou,  čo znamená že budem mať dostatočné množstvo času popozerať aj mesto ( haha aká som naivná XD) 

Realita bola taká, že som tam prišla okolo 3tej, pritom som sa zablúdila ako vždy keď idem niekam a na moju destináciu som sa dostala nejak 20 minút pred 16tou... čo znamená že som mala hustých 30 minút na to aby som popozerala všetko ( áno, ja viem... tento výlet sa mi úplne oplatil :D precestovala som pól dňa, zaplatila som vlak a strávila som nádherných 40 minút v meste . . . ). Preto vravím decká, neberte si zo mňa príklad, a PLÁNUJTE! Ale vážne :D Ja doteraz nechápem prečo robím veci takto random, nie je to sranda ( ale čo už asi som aká som, to nás robí špeciálnym, nah?). Ukážem vám aspoň pár miest ktoré som si stihla odfotiť ešte za slnečného dňa. 

                                                                               

Dobre, cca toľkoto som stihla pobehať v ten deň. A ako sa na to pozerám, som stihla celkom dosť až na fakt, že som na to mala iba 30-40 minút. Väčšinou mi to trvá hodiny takže som na seba aj hrdá xD Ale dobre, už sa asi pýtate že kde je tá trápna situácia, že áno? Už to prichádza, prisahám.Teda, keď som už mala obiehané všetko čo som v ten deň mala v pláne pozrieť, a už bola aj tak tma tak by som moc ani nevidela som sa rozhodla že sa vrátim domov do Tokia. Ja osobne mám vždy problém sa dostať späť tou istou trasou ktorou som išla z bodu A do bodu B. Ale tento deň nejakým zázrakom som sa vracala späť cestou, ktorou som aj prišla. A preto som bola na seba veľmi hrdá a aj som sa pochválila že sa v niečom konečne zlepšujem. A takto som išla hrdo a pyšná na seba až ku stanici, kde sa stala vec. Ako som sa približovala k stanici, som si povedala že dnes sa už nemôže stať nič hrozné, nestratila som sa nikde, trafila som sa cestou späť a dokonca som sa ani nestrápnila za celý deň čo som bola na ceste. Tak som teda vošla dnu do stanice, pípla som si kartou a išla na svoju platformu. V tom neviem z akého dôvodu, ale zacítila som niekde v hĺbke mojich mozgových buniek nutkanie na  lúštenie kanji okolo seba. (A nebol to fenomenálny nápad, to teda nie). Idem hore schodmi, kráčam a snažím sa okolo seba nájsť nejaké kanji na lúštenie, ale stále kráčam. A v tom som konečne uvidela TO kanji, stále kráčam. Pozriem sa pred sebou aby som sa uistila že do ničoho nenarazím. Videla som že odo mňa na ľavo sú nejaké stĺpy. Ale keďže som bola istá že smer ktorým kráčam je safe a že isto do nich nenarazím, tak som ďalej pokračovala v lúštení kanji, a kráčala som ďalej. A ako som tak kráčala, nejak som sa zabudla že existuje a už som bola v inom svete s mojim kanji xD A v tom BUUUUUUUUUUUUM... nenarazím do stĺpu? :D Ten trapas čo som cítila ah môj bože... :D Možno vám to nepríde tak trápne, ale si predstavte situáciu v ktorej ide dopredu, vaša hlava je nalepená na nejaké kanji ktoré skúšate prečítať, a v tom narazíte do stĺpu a odpinknete sa asi 3cm od toho (ešteže som nespadla alebo niečo také xD). Ja si viem predstaviť aká ta mohla byť sranda pre Japoncom vidieť túto scénku, baka gaijin nevie ani chodiť a narazí do stĺpu xD  Takže toto bola jedna z mojich trápnych situácií. Do stĺpa som narazila hlavou, takže počas celej cesty som bola trošku taká mimo, keďže ma bolela hlava, ale snažila som sa najviac v sebe zadržať smiech. Poznáte ten pocit, keď sa dostanete do takej trápnej situácii že neviete čo máte robiť a najradšej by ste sa smiali ako blázon? Tak táto udalosť pre mňa bola takáto. Najradšej by som tam vybuchla od smiechu, ale musela som to v sebe držať dve a pól hodiny kým som prišla domov a mohla som to všetko zo seba vypustiť xD Keby že ma nejaký random človek vidí na izbe, by si pomyslel že som mentálne postihnutá :D Nuž, niekedy sa veci stávajú a my ich neviem kontrolovať.