Moja cesta do Japonska

Tokyo, Japan

Ako som sa KONEČNE dostala do Japonska, nah? Ja viem, ja viem znie to trošku dramaticky. Avšak, dostať sa do Japonska bolo mojím dlho-životným snom, ktorý som naháňala niekoľko rokov ( začalo sa to keď som mala 8 rokov, a aktívne som sa o to snažila od mojich 15 rokov, momentálne mám 22).

Pred týždňom som dostala komentár o tom, že by som mala viac postovať ( a stým totálne súhlasím, som hrozný človek xD ) a že by som mohla napísať svoj príbeh ako sa mi všetko toto splnilo. A tak teda som sa rozhodla že to napíšem. Dúfam, že môj príbeh dodá silu a inšpiráciu pre tých, ktorí práve naháňajú tento sen a ukáže im, že ak niečo naozaj chceme, nie je nič čo by nás mohlo zastaviť.

Vopred upozorňujem, že tento príbeh bude pravdepodobne veľmi dlhý, a niektoré veci možno nebudú dávať veľký význam, keďže nemám žiadny script podľa čoho by som šla. Tak pustme sa do toho.

 Cesta k môjmu snu sa začala keď som mala 8 rokov ( ja viem je to weird, ale už vetdy som cítila, že Japonsko je krajina kam raz pôjdem). Bola som veľmi malá, ale dodnes si pamätám, ako veľmi ma to chytilo už v takom mladom veku. Ako 8 ročná, som bola zbláznená do anime Inuyasha a ostala som úplne očarená svetom toho anime. Kto videl toto anime ( a ak nie vrelo odporúčam), vie že je to anime plné s japonskou kultúrou a mytológiu atď... Ale ofc keďže som bola taká malá som to ešte vtedy nevedela, jednoducho sa mi to iba páčilo ( weirdo af :D )

O pár rokov neskôr ma to trošku nejak toto celé anime fever prešlo a prestala som ich pozerať. Jeden z hlavných dôvodov bolo aj to, že keď som mala 10 rokov mi diagnostikovali choré obličky, a teda čas medzi mojimi 10-imi a 15-imi rokmi som väčšinou trávila v nemocnici a s liečením a mala iné priority ako sa venovať japonsku a japončine. O tomto celom svojom období by som mohla napísať zvlášť príspevok, ale to radšej nie, chcem odteraz šíriť iba pozitivitu XD

V 15tich, keď už som bola oficiálne zdravá a prepustená z nemocnice, som sa nejakým spôsobom dostala spať k anime. Avšak toto obdobie netrvalo tak dlho, iba pár mesiacov. Nejak som sa viac priklonila k japonským doramám než k anime. A tak som začala pozerať a pozerať a postupne sa objavili aj veci ako japonská kutlúra atď... A to všetko je už iba história, odvtedy som bola znovu blázon do Japonska.

Ešte predtým, ako som nastúpila na strednú, som vždy mala niekde v hlave, že by som sa chcela naučiť po japonsky. Avšak oblasť Slovenska odkiaľ pochádzam moc takéto možnosti nemala. Pochádzam z juhu Slovenska, s malej dedinky kde je jeden obchod s potravinami a jedna krčma. Na okolí sú síce nejaké väčšie mestá, ale berme do úvahy, že toto bolo skoro pred 10 rokmi. A teda jedinú možnosť na učenie jazyka som mala Bratislavu. Tak som sa rozhodla, že pôjdem na strednú do Bratislavy. Až po nástupe na strednú som začala naozaj uvažovať nad štúdiom japončinu. Mala som dva možnosti. Buď počkám kým pôjdem na vysokú, alebo si nájdem niečo iné kde sa môžem počas strednej učiť aj japončinu ( a nie, nemala som žiadnu bilingviálnu stredná ani nič špeciálneho. Bola som na odbornej strednej škole). Avšak na tieto moje plány som nejak zabudla počas svojho prvého roku na strednej škole. Viete, puberta debilita :D Ale, ku koncu prvého ročníka sa stala istá vec. Bol to taký trošku horší rok môjho života, všetkých priateľov ktorých som považovala za blízkych sa mi začali otáčať chrbtom, osoba ktorú som považovala za moju najlepšiu kamarátku sa začala venovať viac chalanom, moja prvá ,,láska,, sa rozpadla a blablabla ( proste typická tinédžerské problémy :D). A teda jedného dňa som išla električkou okolo jednej budovy, na ktorej som videla namaľovanú japonskú vlajku. A hneď som mala ten pocit, že áno teraz prišiel môj čas! Akonáhle som sa dostala domov, vygooglila som si všetky jazykové školy v BA ktoré pon§kali výučbu japončiny, a takto som narazila na moju jazykovku ( a bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať, lebo som tam spoznala moju naozajstnú najlepšiu kamošku!). Už si moc nepamätám ako to ďalej prebiehalo, ale viem že som už viac nečakala a od začiatku druhého ročníka na strednej som začala chodiť do prvého ročníka japončiny v jazykovke.

Do jazykovej som chodila 4 roky. Počas tých 4 rokov som sa snažila dostať do Japonska niekoľko krát cez všelijaké programy. 2x som sa snažila skrz ambasády, raz som sa dostala až k interview ktorý som však nedala a druhý krát sa mi už ani test nepodaril. Tak som sa tohto nejak vzdala a učila sa ďalej na jazykovke. 

Prišiel posledný rok na strednej, a bolo na čase sa rozhodnúť čo ďalej. Ja som už bola presvedčená, že chcem ďalej študovať, lebo som v tom videla potenciál ako sa dostať do Japonska s najlacnejším spôsobom. Ale vtedy som ešte netušila, že to pre mňa nebude až také jednoduché ako to vyzeralo. A týmto sa začína moja veľmi depresívna kapitola života.

Ale za to si môžem trošku sama. Urobila som blbosť. Mala som už odmaturované, ale ja naivná som si podala iba jednu prihlášku a jednu jedinú školu. Podala som si žiadosť na japanológiu v BA, kam som sa však nedostala a skratke som mala rok na čakanie.  

Počas tohto roku som musela pracovať, ale zároveň som s jazykovkou nechcela skončiť, takže som dochádzala na hodiny ( spiatočne mi cesta trvala 3 hodiny + som vždy čakala 1.5 hodiny po príchode a aj pred odchodom domov, pretože mi vlaky chodili každú hodinu a pól... takže to bolo dosť). Pracovala som 6 dní v týždni, jeden deň som mala voľno a aj to bol deň keď som cestovala. Počas tohto roka som bola tak nesmierne v depresívnych časoch, že to ani opísať neviem. Cítila som sa tak, že hocičo robím, nič mi nevychádza. Môžem sa snažiť hocijak, aj tak sa mi to nikdy nepodarí. A toto sa iba zhoršilo postupom času, keďže prijímacie obdobie zase prichádzalo na vysoké školy. Práca, jazykovka + ešte aj príprava na vysoké školy do 3 rôznych krajín ( o tomto som písala post ak si dobre pamätám, ak by to niekoho zaujímalo tak neváhajte si to čeknúť!) 

V skratke, vyzeralo to tak, že sa opäť nedostanem na žiadnu výšku, život sa mi opäť začal rozpadávať. Moje depresie boli ešte horšie a začínala som byť hnusná už aj na svoje okolie. Proste život ma nebavil, keď som videla že aj napriek tomu ako sa snažím, nič mi nevychádza.

Avšak, jedného dňa mi prišiel email od Masarykovej, že som sa tam nakoniec DOSTALA! To neuveriteľné uspokojenie čo som vtedy cítila, ani neviem ako napísať. V tom momente som sa rozplakala nad emailom xD ( no hej, vtedy som ešte nevedela čo ma čaká na tom odbore xDDD) A tak som išla na Masarykovu, nejak vydržala dva roky a teraz som tu, konečne :)

Výhľad na Tokio zo Skytree :)

Pre tých, ktorí sa tiež usilujú a niečo podobné ako ja ( alebo o hocičo iné), mám iba jednu radu. NIKDY SA NEVZDÁVAJTE! Budú ľudia, ktorí sa vás budú snažiť dať dolu, ktorí budú hejtovať a tešiť sa z vašich neúspechov... ale iba jedna vec je dôležitá, a to je to čo CHCETE!
Ja osobne som bola vždy považovaná za to hlúpe decko ( a áno možno som, viem že nie som genius) mojou vlastnou blízkou rodinou, a som tu teraz a píšem motivačné články z Tokia :) 

Týmto chcem iba naznačiť, že naozaj nepočúvajte ostatných, a choďte sa za tým čo vás robí šťastným!

Ak sa vám bude chcieť, napíšte do komentu aké máte vy sny! Som na ne veľmi zvedavá, a držím palčeky aby sa vám všetky splnili!