Trošku niečo iné než gramatika...

Viem, že tento blog som pôvodne plánovala byť zameraný hlavne na gramatiku japončiny, ktoré aj naďalej budem pridávať, a aj to viem, že väčšina ľudí ktorí objavia môj blog sú tu práve kvôli tej gramatike a nie preto aby tu o mne čítali, čo je úplne v poriadku. Nikoho by som nenútila si čítať moje blbé príbehy z môjho života, ba dakedy nudné, ale poslednú dobu ma začalo baviť písanie aj niečo o sebe, nie iba o vedomostiach ktoré nám :) Takže som sa rozhodla že to bude taký zmiešaný blog odteraz, gramatika japončiny a môj život :) Posledné mesiace sa mi stalo veľa vecí, ktoré nemám nejak nikomu vyrozprávať, a aj keď stým začnem, buď ma neberú vážne, urobia si z toho srandu alebo len jednoducho odignorujú moje city a povedia si svoj názor bez toho aby si to aspoň 2x rozmysleli ešte predtým, ako to povedia. Keďže sa nemám komu vyrozprávať, rozhodla som sa, že keď som už s tým blogovaním začala, prečo by som nemohla napísať aj nejaké tie svoje myšlienky, pocity....
Neviem koľkatí z vás si prečítali ten môj post o tom že ,, Môj priateľ z Japonska bude pridávať príspevky o Japonsku,, ... Tak, ak sú tu nejakí takí, tak by som sa nečudovala keby že by ste sa čudovali že ten môj spomínaný japonský priateľ ešte nič nepridal... Odpoveď je na to jednoduchá, je to už iba ex-priateľ :) Pred cca mesiacom sa so mnou z ničoho nič rozišiel...
Neviem ako by som mala napísať tento post, bez toho aby to nevyzeralo tak že od ľudí očakávam aby ma ľutovali... Ale momentálne mám v sebe toľko myšlienok a pocitov, že v niektorých prípadoch to bude vyzerať tak ako to naozaj nevyzerá :)

Mali ste už taký pocit, že ste stretli nejakú osobu a ste si mysleli že áno, je to ten veľký ON. Ja osobne, keď som ho prvý krát stretla, mala som ten pocit. Ešte s nikým som sa nedokázala tak voľne, o všetkom sa rozprávať, všetko išlo tak prirodzene keď som bola s ním. A myslela som, že aj on to má napodobne, keďže mi to neustále hovorieval. Buď bol dobrým klamárom, alebo sa ia zmenil? To je otázka, na ktorú odpoveď už asi nikdy nedostanem.... A ani na tých ďalších cca 30 otázok čo som sa ho chcela opýtať po našom rozchode, ale nebol schopní ani odpovedať poriadne na tú jednu jedinú, ktorú som sa ho opýtala... Na otázku prečo sa so mnou rozchádza. Jediná jeho odpoveď bola - Things change - možno pre niekoho kto naozaj nemiloval, by táto odpoveď ako dostačujúca bola, ale pre mňa to nebolo.

Snažila som sa to zachrániť tak silno ako sa len dalo, ale ako sa vravieva, nikoho nedonútiš aby s tebou ostal keď ťa už neľúbi. Je to pravda, uznávam. Lenže ja som si myslela, že ma naozaj ľúbi, keďže mi to zo začiatku hovorieval každý deň, a ten kto pozná japonskú mentalitu vie, že japonci to zázračné slovo 愛してる nehovoria svojim polovičkám každý deň. Lenže on mi to hovorieval, a možno aj preto som sa cítila byť o niečo viac milovaná, keďže som vedela to že to nehovoria tak často. Ale možno som bola iba láskou zaslepená, a práve toto bolo znakom toho, že ma vôbec nemiluje. Kto vie, jedine asi iba on sám. Ale toto tiež patrí k tým otázkam na ktorú odpoveď už nikdy nedostanem.

Keď sa nad tým lepšie zamyslím, tento rozchod nebol ani taký náhly a nečakaný.
Boli tu príznaky, len som si ich nevšímala... Možno zo začiatku aj áno, keď sa začali objavovať, ale vždy keď som sa opýtala či je medzi nami všetko v poriadku tak ma uisťoval, že áno nemám sa čoho obávať, ešte ma stále miluje... A ako som dopísala túto vetu som prišla na to že asi bol fakt dobrým klamárom.
Keďže som bola vždy uistená že je medzi nami všetko ok, nejak som si nad tým hlavu nelámala a žila ďalej v tom že je to naozaj tak.

Aj napriek tomu, že po tom ako sme sa stretli to naďalej bol ako vzťah na diaľku, sme mali svoje spoločné plány, čo sa týkalo nás dvoch.
Plánovali sme, že ešte predtým než pôjdem do japonska na rok za mnou ešte raz dojde, aby sme vedeli či by to medzi nami naozaj fungovalo, a potom by sme boli zase rok spolu v Japonsku.
Pri tomto sa asi zastavím, a trošku začnem rozoberať inú tému.
Už keď sme boli v tom rozchodovom procese, ja, tá sprostá ktorá sa to celé snažila zachrániť silou, mocou, mi bolo povedané že on nechápe prečo ho tak milujem, veď sme sa stretli iba raz v živote...
Namiesto tejto vety ma radšej mohol zastreliť, obesiť, alebo nejak inak fyzicky ublížiť. Bolelo by to menej....
Toto mi povedal ten, čo všetko pokazil ešte predtým, než by sme sa mohli stretnúť opäť.

Ja iba jednu vec nechápem. Prečo sa ľudia dávajú do kopy s niekým, s ktorým to nemyslia vážne?
Ako nehovorím že hneď majú plánovať svadbu, deti.... Ale ja osobne vzťahy beriem tak, že ak s tou danou osobou neviem predstaviť nič viac len kamarátstvo, tak so do toho vzťahy vôbec nepustím....
Ale možno to je iba moje zmýšlanie, možno to on bral tak, že ak ho to už nebude ďalej baviť, hocikedy môže odísť.

Teraz na napadlo, že na tú moju nezodpovedanú otázku ešte povedal niečo. Povedal, že preto sa so mnou rozchádza lebo teraz chce byť sám.
Ja chápem, že život v Japonsku pre japoncov nie je ľahké, život plný stresu a nemotónnej práce, ale jednu vec nechápem, prečo som kvôli tomu musela pykať ja?
Možno je to kvôli tej inej mentalite ktorú máme obaja, ale ja som si vždy myslela že spolu nejaké riešenie nájdeme na všetko a že takáto vec nás nerozdelí. Očividne on to riešenie našiel, riešenie všetko nechať za sebou a utiecť.
Neviem, možno to bolo kvôli mentalite, možno tam bol iný dôvod.
On je jediný ktorý vie pravdu.